Martinovi Sarvašovi na rozlúčku

Milý Martin...

Sedím dnes v noci pred prázdnou obrazovkou počítača a premýšľam, čo napísať... Lebo chcem. Schránku mám plnú našich spoločných mailov za uplynulé štyri mesiace. Tvoria ich rodiace sa texty piesní do novej divadelnej komédie. Spoločne sme si nielen písali, ale predovšetkým sme sa intenzívne stretávali v hotelovej „pracovni“. Tam sme usilovne pracovali, vymieňali si nápady, cizelovali nové a nové verzie textov piesní. Vzájomne sa doberali, podpichovali, hádali, klebetili, potili sa; presviedčali o vlastnej pravde. Pripravovali sme 24 textov piesní do tretieho pokračovania úspešnej inscenácie Klimaktérium 3 pre naše Divadlo komédie. Až na konci mája vznikli vaše povestné texty piesní. Sú vskutku fantastické! Vtipné, spevné, obsahovo aj formálne presné! Plné obrazov, prekvapení a mini príbehov. Sú také, ako vždy. Dokážu diváka rozosmiať, potešiť aj prekvapiť, dojať aj zabaviť.

Inscenáciu už vyše mesiaca skúšame. V utorok sme ukončili aranžovacie skúšky. Večer sme si telefonovali. Rozprávali sme sa, ako sa nám darí, ako skúšobný proces prebieha. Ako herci prijali text hry a vaše texty piesní. Neklamal som, ak som povedal, že nadšene. (Čo nebýva vždy v divadle zvykom...) Od stredy sme v nahrávacom štúdiu, kde piesne s hercami postupne nahrávame. Spievam si ich spolu s nimi. Od rána do večera som v obklopení vašich textov. Tie postupne začínajú dýchať. Napĺňajú sa novou energiou. Ožívajú, rozkvitajú. Všetci sa z toho tešíme, lebo nás to úprimne baví. Ale dnes... Nečakaný koniec! ... Onemeli sme. Nechceli sme uveriť. Považovali sme to za omyl. Zastavili sme sa. A... Po chvíli sme v nahrávaní pokračovali. Lebo – a to boli vždy vaše slová – „ani živých, ani mŕtvych nás nedostanú“. Netreba rezignovať. Vzdať sa. Nikdy!!! Šou pokračuje... A vaše texty zrazu nadobudli úplne iné významy. Napríklad ten posledný. Práve sme ho nahrávali, keď nám tragickú správu o vašom náhlom odchode zatelefonovala kolegyňa. Nesie názov LÚČENIE.

 

Slza nám veľká po líci steká

Reflektor svieti priamo do očí

Život je veľká diskotéka

A možno preto v najlepšom sa končí

 

Smutný čas prišiel sa s vami lúčiť

O tomto čase to takto býva

Vy k môjmu srdcu máte klúčik

Rozlúčka v sebe aj tak návrat skrýva

 

Určite niekedy sa uvidíme

Stretnutia tiché, v tie dúfať sa smie

Tak zdvihni ruku, si predsa dáma

Začni sa tešiť od zajtrajšieho rána

 

Bolo nám dobre, no treba ísť

V kronike žitia obrátiť list – ááá

Zajtra už ďalšie vystúpenie máme

A tam sa znova od srdca rozdáme

 

Maestro! (Takto som vás polo – ironicky dlhé roky oslovoval...)

V počítači si čítam našu spoločnú korešpondenciu za uplynulé roky. A...

Aj teraz, pri vašom odchode je v tzv. verejnom priestore na vašu adresu až priveľa slov. Úprimných a pravdivých... Ale aj tých zbytočných a prázdnych. Hlasných. Nepochopiteľných! (Nič nepochopili...) Pritom vaše texty boli vždy presné. A slov v nich bolo tak akurát. Boli precízne odmeriavané. Preskupovala sa v nich obraznosť s drzosťou, vtip s iróniou, nadhľadom. Obrovskou dávkou humoru. Ostrá hrana žiletky striedala jasný názor na vec. Čistá esencia... Poézia. Bola v nich ukrytá vaša osobitá pravda v súvislostiach. Nikdy ste ju nikomu nevnucovali. Ale vášnivo ste o nej diskutovali. A dnes? Pamätáte sa? Mali ste pravdu... Svorky sú v šíkoch a opäť raz nesklamali.

Martin!

Chcem sa vám poďakovať! Za seba. Za tie roky nášho vzájomného priateľstva. Za to množstvo stretnutí a za tie nekonečné rozhovory. Chcem sa vám poďakovať za sedemnásť rokov našej vysoko profesionálnej a korektnej spolupráce. Za seba aj za mojich kolegov. Aj za všetkých hercov a herečky, ktorých ste vždy obdivovali... Chcem sa vám poďakovať za tie desiatky nádherných textov piesní pre naše inscenácie: Sudcove starosti, Skok z výšky a Panikári (Divadlo Andreja Bagara v Nitre), Námestíčko (Divadlo Jonáša Záborského v Prešove), Vyhodiť si z kopýtka! (Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene). Za špičkové texty pre naše spoločné projekty v Divadle Nová scéna v Bratislave: Boyband, Aj muži majú svoje dni, Sluha dvoch šéfov, Mamma Mia a Pánska jazda.

Chcem sa vám čo najúprimnejšie poďakovať za neustálu podporu Divadla komédie. Stáli ste pri jeho zrode. Vždy ste ho podporovali a „drukovali mu“. Aktívne ste s ním „žili“. A radi spolupracovali. Vlastnou tvorbou spoluvytvárali značku Divadla komédie. Zvyšovali jeho obľúbenosť u divákov. Vedeli ste, aké je to ťažké prinášať ľuďom na Slovensku úsmev. Vaše texty piesní sa spolupodieľali na vzniku fenoménu – Klimaktérium. Jeho dve pokračovania už niekoľko rokov tešia tisícky divákov po celom Slovensku. Tých repríz už bolo takmer päťsto! A jeho tretie pokračovanie sa práve pripravuje. S vašou neodmysliteľnou pečaťou. Ďakujem aj za hudobnú komédiu Chlapský raj či divadelný koncert Tajomstvá vianočného krbu. Na svoje uvedenie čaká hudobná revue Španielčina pre začiatočníčky, ktorá nám pomáhala „prežiť“ ťažké časy pandémie.

Chcem sa vám poďakovať za všetkých divákov. Že ste im svojou divadelnou textárskou tvorbou dokázali rozdávať radosť, smiech, pozitívnu energiu a dobrú náladu. (A to sa od kovaného rockera až tak často nevidí!) Nikdy ste nepodceňovali a nezľahčovali slovo zábava. Práve naopak. Vedeli ste mu dať obsah! Napĺňali ste ho vlastnou špičkovou prácou a dodali mu skutočný význam s vysokým puncom kvality. Do posledných chvíľ vašej pozemskej cesty.  Ešte raz – ďakujem!

 

Srdcia, ktoré horia neprestanú túžiť

Tam, kde šíre moria splynú s vôňou ruží...       

Tam, na pobreží prídeš na to

Aké veľké vie byť kúzlo návratov 

Návratov...

 

 

Svetozár Sprušanský, principál Divadla komédie

V Bratislave, dňa 2. júla 2026.